Komárno počas obliehania Turkami v roku 1594. Medirytina Johanna Sibmachera, 1603.
|
|
|
 |
|
 |
|
V juhovýchodnom cípe Žitného ostrova, pri sútoku riek Nitry, Dunaja a Váhu vzniklo Komárno, jedno z našich najstarších miest majúce bohatú minulosť, tradície kultúry a hospodárskeho vývinu. Význam mesta predurčila predovšetkým jeho výhodná geografická poloha. Pred tisícročiami sa pri ústí Váhu do Dunaja vytvoril brod použiteľný v každom ročnom období. Stretávali sa tu cesty smerujúce z údolia Váhu, Nitry a Žitavy na juh a križovali medzinárodnú obchodnú cestu, ktorá viedla pozdĺž južného brehu Dunaja. V priebehu dejín tu žili Kvádovia, Kelti, Rimania, Dákovia, Longobardi, Huni, Slovania, Avari a starí Maďari.
Anonymný kronikár píše vo svojom diele Gesta Hungarorum o vzniku hradu nasledovné: „Knieža Arpád neskôr milostivo daroval celú zem od vrchu Sátor po vody Tolcsvy spolu s jej obyvateľmi Ketelovi. Nielen toto, ale aj omnoho viac dostal po tom, čo si knieža Arpád podmanil celú Panóniu: Ketelovi venoval za jeho verné služby veľké územie pri Dunaji tam, kde sa nachádza delta Váhu. Tu dal neskôr Ketelov syn Alaptolma vybudovať hrad, ktorý nazval Komárnom. K službám hradu vyčlenil časť svojho ľudu a časť z obyvateľov územia, ktoré dostal od kniežaťa. Tu aj pochovali po mnohých rokoch Ketela a jeho syna Tolmu podľa pohanského rítu...“ - (Anonymus: Gesta Hungarorum). Podmienky pre vznik monumentálneho staviteľstva sa v Karpatskej kotline vytvorili koncom X. storočia. Základom štátu vytvoreného na prelome tisícročí sa stali komitáty, ktorých sídlo bolo v novovybudovaných hradoch v centrách hradných panstiev. Sv. Štefan vytvoril stoličný systém kráľovstva a za centrum jednej zo stolíc vyznačil komárňanský hrad. Kráľovskú korunu dostal na svoju žiadosť od pápeža Silvestra II.; za kráľa bol korunovaný na Vianoce roku 1000.
Pohľad na Komárno od predmostia sv. Petra. Na ľavej strane - zobrazenie výhliadkovej veže.
|
|
|
|
|
|
|
Mnohí z kráľov arpádovskej dynastie sa často zdržiavali v našom meste a jeho okolí. Z nich viacerí potvrdili alebo rozšírili mestské privilégiá. Takým bol aj rytiersky kráľ sv. Ladislav, ktorého mohutná postava sama vyžarovala úctu: „...ostatných ľudí prevyšoval o hlavu“ (Legenda o sv. Ladislavovi); jeho úspešné východné vojenské ťaženia ochránili európsku civilizáciu a kresťanstvo pred nájazdmi kočovných kmeňov (Pečenehovia, Úzovia, Kumáni - Polovci) do Karpatskej kotliny. Sv. Ladislava vystriedal na tróne Koloman I. Jeho zákony sa v mnohom líšili od spiatočníckych zákonov súdobých panovníkov. Kráľovi Kolomanovi I. pripisujú výrok: „...a bosorky predsa nie sú“ (týmto výrokom mal na mysli strigy schopné premeniť sa na zviera).
V polovici marca roku 1241 prekonali Tatári postupujúci z vnútrozemia Ázie Verecký priesmyk a s obrovským vojskom vtrhli do Karpatskej kotliny. Dňa 11. apríla porazili v bitke pri rieke Slaná (na puste Mohi) vojsko kráľa Bela IV., po roku pustošenia a drancovania odtiahli v marci roku 1242 z krajiny. Komárňanský hrad sa im dobyť nepodarilo. Straty na životoch boli veľmi veľké, zahynula temer polovica z 2,2 miliónov obyvateľstva. Po tatárskom vpáde začal kráľ Belo IV. vo zvýšenej miere podporovať budovanie miest. V krátkom čase udelil dvadsiatim piatim osadám významné mestské privilégiá. V roku 1265 vzniklo z troch osád ležiacich pod komárňanským hradom („villa St. Andrae“- osada sv. Ondreja, „villa Camarum“- osada Komárno, „villa Kezu“- osada Kesi) mesto Komárno, ktorému kráľ udelil také mestské práva aké mal Budín.
Komárňanský hrad v roku 1595. Farebná medirytina Jakoba Hoefnagela.
|
|
|
|
|
|
|
Uhorský a poľský kráľ Ľudovít Veľký si mnohokrát krátil čas lovom zveri, rýb a vtáctva v tunajších lesoch. Ľudovít Veľký bol prvým z uhorských kráľov, ktorý sa úspešne postavil na odpor proti Turkom, v jeho dobe však ešte nebola Osmanská ríša taká silná, aby mohla proti Európe podniknúť víťazné vojenské ťaženie. Zahraničnou politikou vydobyl kráľ vedúce postavenie svojej krajiny v oblasti stredo-východnej Európy.
Kráľ Žigmund Luxemburský trávil najvýznamnejšie roky svojej vlády na hrade v neďalekej Tate (MR), kde si zriadil prepychový panovnícky dvor. V roku 1417 potvrdil a rozšíril mestské privilégiá Komárna. Ako nemecký a rímsky cisár, český a uhorský kráľ mal rozsiahlu panovnícku moc, ktorú uplatňoval v rámci celej Európy.
Komárňanský hrad v roku 1595. Farebná medirytina Jakoba Hoefnagela.
|
|
|
|
|
|
|
Dni plné radosti a veselia prežívalo Komárno v dobe panovania Mateja Hunyadiho, ktorý zasadol na trón v r. 1458 ako Matej I. Korvín. Bez jeho lásky k vede i umeniu by bolo uplatnenie nových ideí humanizmu a renesancie v Karpatskej kotline ťažko predstaviteľné. V tejto dobe dochádza v celej krajine k rozsiahlej stavebnej činnosti. Dvorný dejepisec Bonfini píše o tom v jednom zo svojich diel nasledovne: „Ako mi spomenúť tie nádherné kostoly a paláce, ktoré si dal postaviť v Budíne, v Stoličnom Belehrade, na Vyšehrade (dnes Visegrád v MR), v Komárne a ostatných miestach? Akým spôsobom mi vyznať ako sa kocháš vo vynikajúcich stavbách, hlavne v tých, ktoré napodobňujú staré vzory?“ Komárnu udelil kráľ Matej I. Korvín viacero nových privilégií.
Bitka pri Moháči dňa 29. augusta v roku 1526 sa skončila víťazstvom Turkov. V roku 1541 obsadili sultánove vojská Budín a krajina sa rozdelila na tri časti: na Uhorské kráľovstvo, na územie obsadené Turkami a na Sedmohradské kniežatstvo. Spod nadvlády Osmanskej ríše bolo celé územie stredovekého Uhorska oslobodené až po mieri v roku 1718 uzavretom v Požarevaci.
Rím. - kat. kostol sv. Ondreja.
|
|
|
|
|
|
|
V roku 1544 nariadil kráľ Ferdinand I. prestavbu komárňanského hradu. Starú pevnosť vybudovali v rokoch 1550 - 1560 podľa plánov Pietra Ferraboscu na území zovretom riekami Dunaj a Váh, na pôdoryse tvaru päťuholníka. V polovici XVII. storočia ju rozšírili o Novú pevnosť, ku ktorej v XIX. storočí pripojili Palatínsku a Vážsku pevnostnú líniu. Spolu s Dunajskou pevnosťou, Monoštorskou a Igmándskou pevnosťou (na území dnešného Maďarska) tak vznikol v Komárne najmohutnejší pevnostný systém Rakúsko-Uhorskej monarchie a z hľadiska dobového vojenstva jeden z najvýznamnejších fortifikačných objektov vtedajšej Európy, schopný pojať až 200 000 vojakov.
Dňa 6. marca v roku 1745 udelila kráľovná Mária Terézia mestu Komárnu bohato zdobenou, v zamate viazanou listinou práva slobodného kráľovského mesta. Toto dlho očakávané privilégium poskytujúce najvyšší mestský štatút zabezpečilo ďalší rozvoj mesta a oslobodilo ho spod právomoci a svojvôle hradného veliteľa.
Barokové mesto vybudované do polovice XVIII. storočia bolo silne poškodené zemetrasením 28. júna 1763. V rokoch 1767, 1768 a v roku 1777 postihli mesto ďalšie pohromy - požiare, v roku 1768 opätovné zemetrasenie.
Komárňanský pevnostný systém zohral významnú úlohu počas revolúcie a národnooslobodzovacích bojov v rokoch 1848-1849. Hrad pod velením generála Juraja Klapku sa prevahe rakúskych vojsk podporovaných ruskou armádou vzdal ako posledný - za splnenia výhodných podmienok kapitulácie. Prevažná časť ťažko skúšaného mesta bola po bojoch v ruinách.
Budova býv. Dôstojníckeho pavilónu.
|
|
|
|
|
|
|
K opätovnému rozvoju mesta dochádza po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Vznikali nové meštianske domy a verejno-správne budovy, mesto nadobúdalo na kráse. V tejto dobe bola prestavaná mestská radnica (1875) a Zichyho palác (1875). Bolo vybudované sídlo Prvej komárňanskej sporiteľne (1884), budova Komárňanskej oblastnej sporiteľne (1902), nové benediktínske gymnázium (1908), budova justičného paláca (1912), Kultúrny palác (1913), nové krídlo kláštora benediktínov, ako aj Alžbetin most cez Dunaj, ktorý spájal severnú a južnú časť vtedajšieho mesta (1898). Sľubný rozvoj mesta ukončilo vypuknutie prvej svetovej vojny.
V zmysle Trianonskej mierovej zmluvy došlo po prvej svetovej vojne k rozdeleniu Rakúsko-Uhorskej monarchie. Severnú časť mesta Komárna pričlenili v roku 1918 k Československej republike, zo sídla župy ho degradovali na okresné sídlo. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo mesto opätovne pričlenené k Maďarskému kráľovstvu a získalo postavenie župného sídla. Mierové zmluvy ukončujúce druhú svetovú vojnu v roku 1945 mesto opäť pričlenili k Československej republike, od tej doby je okresným sídlom. Od 1. januára 1993 patrí k samostatnej Slovenskej republike. Mesto s takmer štyridsiatimi tisícami obyvateľov je spoločenským centrom temer šesťstotisíc občanov maďarskej národnosti žijúcich na Slovensku.
|
